Spomínam si, veď to bolo nedávno, ako panie učiteľky a páni učitelia rozprávali: „Deti, berte si príklad!“ Už bolo jedno z koho. Podmienkou však bolo, aby bol na tom lepšie, ako ten, čo si ten príklad má brať.Ale my si príklad neberieme. Pokladáme za povinnosť sedieť a čušať. Pokladáme za povinnosť prizerať sa. Pokladáme za povinnosť nadávať. Pokladáme za povinnosť zmieriť sa zo stavom krajiny a tento stav v žiadnom prípade nenaprávať. A ak už naprávať. Tak len rečami a mudrovaním, žiadne skutky! Nedajbože!
Veru, drahá moja Slovač, riešenia máme všetci. A všetci ich ohromne vykrikujeme v krčmách a na rodinných oslavách. Nájdu sa aj takí, čo sa vyberú do ulíc a tam prezentujú svoje viac, či menej pomotkané názory. A ešte menej je takých, čo prezentujú nepomotkané názory. A čo majú z toho? No nič. Nikto ich nepodporuje, lebo ostatní musia nazerať do cudzej misky.
Ach, či nám len je takto dobre... Však? Sedieť doma, v teplúčku ( tí menej šťastní doma a v zime, tí najmenej šťastní iba v zime) kričať na televízor, nadávať mu a hádať sa s ním. Televízor nás vypočuje, ale nič viac nespraví.
Veľa nám toho chýba Slováci... A čím skôr zistíme, čo to je, tým skôr môžeme svojím deťom sľúbiť, že aj oni budú mať na chleba.
Alebo ich učte pomaly pestovať pšenicu a mlieť múku. Len kto nám tie mlyny postaví...